Storočná tradícia
O počiatkoch mestského kúpeľa na Borovej hore sa dozvedáme prostredníctvom dobových novín z polovice 19. storočia.
Na brehu prameňa Jazero bola vtedy postavená prvá drevená budova Zvolenského kúpeľa. Na starých mapách zas vidno, kde stála.
Fotografické dokumenty z prelomu 19. a 20. storočia priblížia prostredie, čiastočne i atmosféru Zvolenského mestského kúpeľa o pár desaťročí neskôr.
Vynovený kúpeľný dom sa nachádzal v západnej časti kráterovitého útvaru vytvoreného prameňom Jazero. Murovaná budova s reštauráciou a drevenou nadstavbou pre ubytovanie hostí bola čelnou fasádou orientovaná k jazierku.
Stredobodom dvorového priestoru so záhradnou reštauráciou bol prameň. Miesto prameňa spoznáme podľa plechovej striešky pod urasteným stromom. Sem ústilo schodište aj zásobovacia prístupová cesta pre povozy.
Priestor uzatvárala zo severu prístavba s kabínkami pre kúpeľné vane. Podľa archívneho zdroja a zaznamenaných spomienok Zvolenčanov boli drevené. Minerálnu vodu do kúpeľa čerpali z Jazera a ohrievali podľa potreby. Technické zariadenie vidieť pri môstku vpravo. Doposiaľ sa zachovalo kamenné torzo zo starých kúpeľov, takzvaná pivnička.
Obr. starej kúpeľnej budovy z prelomu 19. a 20. storočia
Podľa pisateľa v časopise Krásy Slovenska (1927) borovianske kúpele v porovnaní so sliačskymi slúžili ľuďom skromnejších nárokov zo Zvolena a okolia a mali domáci ráz.
Početná organizovaná skupina zvolenských železničiarov usporiadala na Borovej hore majálesy, juniálesy. (Koštialová, 2008)
Pre pobyt v prírode bol využívaný oveľa väčší priestor ako v súčasnosti poskytuje oplotené kruhové návršie s jazierkom o priemere 200 metrov. Vytváralo ho územie od južného úpätia (terajšia konečná autobusov) po severné územie travertínovej kopy pri mŕtvom ramene Hrona v Čertolíne (teraz v arboréte).
O starostlivosti mesta o mestské kúpele napovedá názov jedného z prameňov. Rosenauerov prameň nesie meno po prvom mešťanostovi/starostovi Zvolena Dr. Ottovi Rosenauerovi.
Ozdravovňa mesta Zvolen na Borovej hore
Bol to výrazný počin predstaviteľov mesta, keď koncom 20. rokov 20. storočia začali rozvíjať ideu zveľadenia mestského kúpeľa na Borovej hore. Neprerušila ich v tom ani nastupujúca hospodárska kríza.
Predstavitelia mesta najprv zaobstarali pre víziu modernizácie mestských liečebných kúpeľov 300 tisíc korún od Krajiny slovenskej. Následne zaobstarali tvorbu projektov. Mesto vsadilo na projekt a osobu architekta, ktorý práve ukončil štúdium na pražskej univerzite České vysoké učení technické. Spočiatku mal Gustáv Stadtrucker záujem zakotviť v kultúrne podnetnom pražskom prostredí. No rodné mesto ho pritiahlo späť. A bol to obapolne prínosný návrat. Obohacujúci pre vývoj mladého človeka i pre rodný Zvolen a Slovensko. (Viac počas Dňa architektúry 2022 vo Zvolene, ktorý bude venovaný tvorbe a celoživotnému pôsobeniu architekta Gustáva Stadtruckera vo Zvolene.)
Faktom zostáva: Mesto Zvolen dalo za prvej ČSR postaviť modernú Ozdravovňu mesta Zvolen na Borovej hore.
Budova bola postavená podľa projektov Ing. arch. Gustáva Stadtruckera vo funkcionalistickom štýle. Stavbu realizovala miestna firma Ing. Františka Nováka z mestského rozpočtu.
Verejnosti bola odovzdaná do užívania v roku 1937.
Fotografie
Biela moderná budova odvážne situovaná na návrší pahorku Borová hora sa stáva architektonickou dominantou krajiny. Neveľká architektúra nasmerovaná čelnou fasádou do otvorenej krajiny je odďaleka videná. Záujem mesta o kultivovanie prostredia pre úžitok obyvateľov je tiež neprehliadnuteľný.
Na fotografii budovy v nárožnom pohľade od JZ vidíme horizontálnu kompozíciu troch do seba zapadajúcich či odvíjajúcich sa kvádrov jedno- dvoj- a trojpodlažných. Ako to už u funkcionalistických stavieb býva, každý z nich plní inú funkciu.
Reštaurácia
Na fotografii upúta nárožie z dvoch strán presklenej reštaurácie. Prostredníctvo záhradnej reštaurácie je v prepojení s krajinou. I hlavný vstup do budovy na úrovni terénu je rovno zo záhradnej reštaurácie.
Interiér reštaurácie s galériou, na ktorú je prístup oblúkovým schodišťom je dvojpodlažný. Vybavený je nábytkom v jednotnom funkcionalistickom štýle. Upúta tmavé obloženie schodištia a čierny nosný stĺp cez dve poschodia.
Z galérie na úrovni prvého podlažia je prístup na terasu. Terasa je rovná strecha najnižšieho a z hmoty budovy najviac vystupujúceho kvádra s funkciou kuchyne. Na fotografii je z južnej strany vidieť detail obľúbeného prvku kruhového okenného otvoru.
Kúpeľná a hotelová časť s technickým zázemím a terasy
Najväčší kváder komponovaný naležato je trojpodlažný. Pri pohľade na čelnú fasádu je vidieť jeho logické prepojenie s „výkladmi“ reštaurácie. Je ním oporný systém funkcionalistickej skeletovej stavby. Medziokenné piliere reštaurácie a stĺpy kolonády majú tú istú – nosnú funkciu.
Na tomto podlaží je technické zázemie kúpeľnej budovy (kúrenie, ohrievanie vody, práčovňa, žehliareň etc.). Na druhom podlaží sú vane pre minerálny kúpeľ. Na treťom izby pre kúpeľných hostí s možnosťou vyjsť na terasu určenú pre slnečný kúpeľ …a domnievame sa, pre pocitové prepojenie s krajinou diaľkovými výhľadmi.
Terasa záhradnej reštaurácie na JZ nároží budovy sa voľne rozptyľuje do priestoru tanečným kruhom.
Kolonáda otvorená do krajiny a presklené nárožie z pohľadu pozorovateľa spôsobujú akoby nadľahčenie objektu. Ak sa lepšie prizrieme, má to i celkom reálny dôvod. Iba najnižší z odstupňovaných kvádrov je vsadený do travertínového podložia. Ostatné – gro budovy je postavené na umelom násype.
Obr. nižšie – Výrez z pôvodného projektu dokladá citlivý prístup architekta k travertínovému podložiu.
Na prvý pohľad uchváti urbanistický počin situovania Stadtruckerovej Ozdravovne mesta Zvolen v krajine. Očarenie funkcionalistických architektov parníkmi je tiež zjavné. A nebude to iba kruhovým „palubným okienkom“ či „komínom parníka“. Z celkovej kompozície hmoty objektu to cítiť. Pre architektov funkcionalizmu boli objekty bielych parníkov inšpiratívne.
Okúzlenie z pristátia korábu nad krajinou. Vedel mladý architekt o krajine zaliatej v geologických dobách prietokovým jazerom Prahrona? Vedel o dobách, keď sa usádzaním minerálov vyzrážaných zo silného prameňa počal utvárať jav Borová hora?
No, aby sme pristáli pri opise architektúry podľa fotografie.
Na fotografii sú v zábere oba vstupy do budovy. Vstup do reštaurácie z terasy na úrovni terénu a vstup do kúpeľnej časti budovy od východu. Severne a sprava od kuchynského objektu je vidieť rampu schodištia zvonku a presklený rizalit, ktorým pokračuje schodište vo vnútri na druhé a tretie podlažie.
Okná na prvom nadzemnom podlaží s kúpeľňami sú malé, horizontálne pretiahnutého tvaru. Na podlaží s hosťovskými izbami sú veľké okná.
Obr. nižšie – Fotografie z rodinných albumov dokladajú obľúbenosť kúpeľného areálu medzi domácimi.
Čo prišlo s modernou budovou nové? Nový bol závan moderny. Kúpele ožili duchom modernej doby.
Kultivované prostredie sa stalo miestom stretávania mladých ľudí, tanečných zábav, cieľom školských výletov. Zotrvávala najmä tradícia rodinných výletov Zvolenčanov v prírodnom prostredí blízo mesta.
Ozdravovňa mesta Zvolen na Borovej hore spájala funkciu mestských liečebných vaňových kúpeľov s výletnou reštauráciou a prostredím pre rekreáciu mestského obyvateľstva.
Podľa Balneografie Slovenska sa mestské liečebné kúpele vo Zvolene stali príkladom pre kúpele lokálneho významu. (Hensel a kol., 1951)
Teraz Mesto Zvolen, len čo získalo budovu späť do majetku, presadzuje jej odpredaj.
S odstupom času vieme pochopiť, v čom priaznivé hodnotenie balneografov Slovenska spočívalo. Bolo to v príkladnom záujme predstaviteľov mesta kúpele nielen vybudovať, ale ich pre úžitok verejnosti dokázať prevádzkovať.
Pripomíname, bolo to v období prvej demokratickej ČSR a zároveň dozvukov hospodárskej krízy. Vedenie mesta zabezpečilo v 30. rokoch zmodernizovanie námestia založením ďalších dvoch parkov.
Kultivovalo prostredie pre ľudí podľa najnovších trendov. Pritom v harmónii s kultúrnou krajinou.
Ako to robili, že to vtedy išlo?
Ozdravovňa mesta Zvolen na Borovej hore je posledná budova mestských liečebných kúpeľov vo funkcionalistickom štýle na Slovensku. Je pýchou Zvolenčanov na to, čo dokázali generácie za prvej ČSR.
Začiatkom roka 2020 sme po druhýkrát podali návrh na vyhlásenie budovy za architektonickú národnú kultúrnu pamiatku. Návrh zmarilo Mesto Zvolen.
Podľa statikov je obnova budovy do pôvodného stavu možná. Železobetónový skelet funkcionalistickej architektúry je zachovaný. Tie časti ktoré opadávajú nedostatočnou starostlivosťou, sú iba prístavby či „prílepky“ k pôvodnej architektúre.
Kto by mal lepšie pochopiť význam obnovy pre kultúrne povedomie obyvateľov, ako nástupcovia významného tvorivého počinu diela predchodcov?
Podporili nás
