Knižné zmienky
Magická hora vnášala Zvolen do povedomia učených osobností Európy
Jedny z najstarších zistených knižných zmienok o Borovej hore sú od dvorných dejepiscov kráľa Mateja Korvína. Talianski humanisti donášali renesančné myšlienky poznávania a objavovania nepoznaného. Ich pozornosť pútali zvláštnosti slovenskej prírody. Vo Zvolene ich zaujali najmä chýry o záhadnom jazierku na návrší magického pahorku.
Pápežský vyslanec na uhorskom dvore Enea Silvio Piccolomini, neskorší pápež Pius II., sa zmieňuje vo svojom diele Cosmographia o prameni vody pri Rybároch smrtiacom svojimi výparmi.
Kráľovský historik Mateja Korvína Antonio Bonfini tiež spomenul prameň vo svojom historicko-geografickom diele Rerum Ungaricorum decades (1543).
Petrus Ransanus v diele Epithomarerum Hungaricarum, vydanom v Neapoli (1490) informoval o jaskyni pri Zvolene, z ktorej vystupuje životunebezpečná para. (Maliniak, 2009).
Známe poznatky zopakoval prírodovedec Juraj Agricola v diele De natura fossilium vydanom v roku 1546. Píše: Tieto výpary zabíjajú zvyčajne vtákov, ktorí nad nimi preletúvajú i ostatné zvieratá, ktoré sa k jame približujú.
Juraj Wernher vo svojom diele O podivuhodných vodách Uhorska (1549) tiež opisuje jedovaté pramene. Až slovenský polyhistor Martin Szentivány vysvetlil tajomné účinky výparov z jazera, v knihe O podivuhodných silách a vlastnostiach vôd (1689).
Iba desaťročie potom, čo taliansky fortifikační majstri dobudovali kamenné hradby vôkol mesta, medirytec Gerard Bouttats, Antverpčan usadený vo Viedni vytvoril vedutu Zvolena (1676). Krajina je zobrazená kopčekovou metódou. Podľa taliansky písanej legendy, je jedným z kopčekov Borová hora. K rytine sa viaže ďalšia zaujímavosť.
Medirytec/chalkograph Bouttats dostával predlohy pre ryteckú prácu do svojej dielne. Boli to verné kresby miest s okolitou krajinou. Každú kresbu bolo treba zrkadlovo otočiť, než ju vyryl do medenej platne a rytinu vytlačil. Pri Zvolene tak neurobil, nuž sme tak urobili my.
Prírodovedec Luigi Ferdinando Marsigli na prvej mineralogickej mape Slovenska z roku 1695 pripísal k Altsol (dnešný Zvolen) tri riadky textu o záhadných nálezoch na Borovej hore.
Borová hora zaujala Holanďana Jakuba Tollia, ktorý v diele Epistolae Itinerariae vydanom v roku 1700 v Asterdame opisuje príhodu zo svojho cestovateľského zastavenia vo Zvolene. Príhoda, ktorá sa týka Borovej hory bola citovaná mnohými ďalšími autormi.
Matej Bel, polyhistor, rodák z neďalekej Očovej, píše v roku 1744 o Rybárskej jaskyni do londýnskej ročenky Philosophical Transactions, vydávanej Royal Society. Treba povedať, že Bel jaskyňou rozumie strž, zemskú dieru, teda jazero na temene pahorku, nie jaskyňu so vstupom na úpätí od lokality Čertolín. Bel sa tiež zamýšľal, že by bolo vhodné prameň kyselky nad iné vynikajúci odviesť do mesta Zvolen podľa vzoru/na spôsob rímskych vodovodov. Až v ďalšom storočí, v roku 1870 bola založená akciová spoločnosť na realizáciu Belovej myšlienky. Skrachovala na technických problémoch.
So vznikom vied v 19. storočí sa záujem o lokalitu prehĺbil. Zaslúžil sa o to Hampel József, uhorský archeológ, zakladateľ Uhorskej archeologickej a antropologickej spoločnosti. Bol organizátorom kongresov tejto spoločnosti na miestach s pamiatkami vo svete. Tento fakt naznačuje umiestnenie nálezov z Borovej hory v európskych múzeách.
O Borovej hore sú jedny z najstarších záznamov o archeologických nálezoch v uhorskej odbornej literatúre. (Ruttkay, 2002, Myslivcová, 2001, 2015). Zmienky o archeologických nálezoch od 17. storočia vyššie máme zistené vlastným archívnym bádaním. To značí, knihy sme mali v rukách. Mnohé knižné záznamy sme overili zmienkami v regionálnej literatúre.
Podporili nás
